Zo Saigonu deltou Mekongu

Autor: Radovan Majerík | 13.12.2014 o 21:12 | Karma článku: 8,54 | Prečítané:  3344x

Ďalšou našou zastávkou pri spoznávaní juhovýchodnej Ázie bol Vietnam, konkrétne Ho Chi Minh City alebo stále nazývaný Saigon a delta rieky Mekong. Vopred sme si zabezpečili sprievodcu a šoféra v jednej osobe s ľahko zapamätateľným menom "Son", ktorý žije v Saigone. Netrúfli by sme si sami blúdiť po meste, ktoré má takmer 2000 km štvorcových a niečo cez 8 miliónov obyvateľov (s predmestiami možno aj 12 miliónov). Keďže sme vo Vietname mali naplánované stráviť iba štyri dni z nášho pobytu po Ázii, preto sme ich chceli využiť čo najefektívnejšie.

Pôvodne sme chceli navštíviť severný Vietnam, hlavné mesto Hanoj, a Dračiu zátoku Ha Long, ale v čase našej cesty, teda začiatkom februára sa priemerné ročné teploty pohybujú okolo 18-21 stupňov, čo sa nám zdalo dosť chladno oproti južnému Vietnamu s teplotami okolo 33-35 stupňov. V južnej časti Vietnamu, na juh od mesta Nha-Trang, je celoročne teplé a vlhké tropické podnebie a preto sme dali prednosť Saigonu a jeho okoliu.

Do Vietnamu sme sa presúvali zo Singapuru. Let do Saigonu trval približne dve hodiny, prileteli sme o 08:15 hod miestneho času, teda časový posun oproti Singapuru je mínus jedna hodina. Hneď po vstupe do letiskovej haly letiska "Tan Son Nhat International Airport", ktoré je mimochodom ešte stále najväčšie letisko vo Vietname, nachádzajúce sa 5 km od centra (resp. od okresu 1) Saigonu, ma zaujali všadeprítomní uniformovaní policajti - colní pracovníci. Bolo ich naozaj veľa, na jedného cestujúceho pripadali určite minimálne traja colníci. Všade sa nachádzali červené vlajky, na ktorých sa striedali symboly kosáku a kladiva a symbol pätcípej hviezdy. Vivat socializmus. Pri východe z haly letiska každý z náš zažil svoju minútku slávy. Turistov "vítali"  desiatky, možno stovky domácich, ktorí túžobne očakávali tých svojich.ä. Spolu s ruskými turistami z nášho letu sme im všetkým zakývali ako filmové hviezdy na červenom koberci.

Nášho sprievodcu sme v dave nemuseli dlho hľadať. Keďže sme sa nepoznali, čakal nás držiac v ruke papier s menom "RADOVAN". Bolo to veľmi milé, zoznámili sme sa, zvítali a nasadli asi do 15 ročného bieleho nissanu a začali sme rýchlo spoznávať kultúru Vietnamu. Zo začiatku hlavne tú dopravnú. Asi nikde inde vo svete sa nejazdí tak ako vo Vietname. Neexistujú takmer žiadne dopravné predpisy. Jazdí sa krížom krážom zo strany na stranu. Hodnú chvíľu mi trvalo, kým som prestal mať strach, že každý do nás ide naraziť. Systém dopravy tam funguje asi tak, kto viac zatrúbi, ten má prednosť. Vo Vietname má skúter alebo hocijakú motorku snáď každý člen rodiny (ak nie aj dve alebo tri..). Vietnamci tento dopravný prostriedok používajú na prepravu asi všetkého, na jednom skútri sme videli štvorčlennú rodinu, prepravovať nábytok, sklenú tabuľu alebo čerstvú úrodu určenú na trh.

Náš priateľ Son nás cestou na hotel zobral na obed. Zastavili sme sa v reštaurácii na tradičnú vietnamskú polievku Pho (čítaj: fí). Základom polievky je silný hustý hovädzí vývar, ryžové rezance, niekoľko druhov byliniek (najzákladnejšie sú koriander, thajská bazalka a jarná cibuľka) a rybacia šťava s chilli a limetkou. Poviem pravdu, netuším v ktorej časti, resp. v ktorom okrese Saigonu sme boli obedovať. V mape som sa stratil asi po prvých troch kilometroch jazdy autom. Boli sme v takej časti Saigonu, kde malí chlapci v jednom obchodíku, v ktorom sme zamieňali singapurske doláre za prvé státisíce vietnamských dongov na mňa ukazovali prstom a otáčali sa za mnou. Asi tam dávno nevideli európske tváre.

Po ubytovaní v biednejšom hoteli (chceli sme ušetriť), s názvom Van Minh, ktorý nám vybral Son, sme sa vybrali pozrieť niektoré pamiatky v meste. Naša prvá cesta smerovala do múzea „Bao Tang Thanh Pho Ho Chi Minh“, v ktorom sa nachádzali najrôznejšie pamiatky z vietnamskej histórie. Túto prehliadku sme zvládli pomerne rýchlo. Presunuli sme sa naprieč mestom, v ktorom sa Vietnamci prevážajú na tých najdrahších športových autách, okolo butikov s najdrahšími značkami, pomedzi perfektné hotely, francúzske a vietnamské reštaurácie, štýlové bary, nákupné centrá ale aj pomedzi žobrajúcich ľudí až k Palácu znovuzjednotenia. Je to zrekonštruovaná 5. poschodová budova, bývalý prezidentský palác Južného Vietnamu zo 60. rokov, do značnej miery nedotknutá odo dňa pred pádom Saigonu do rúk Severu. V budove sme mohli vidieť gýčovitú rekreačnú miestnosť, okrúhly rokovací stôl, hrozný suterén, plno telefónov, rádií, a kancelárskeho vybavenia asi z roku 1960. Údajne je všetko zanechané presne tak, ako to bolo vo chvíli, kedy Sever prevzal kontrolu. 

Po obhliadke paláca sme sa presunuli k budove Hlavnej pošty, ktorej oceľovú konštrukciu navrhol slávny Gustav Eiffel. Možno je to najkrajšia budova pošty na svete, pretože ťažko nájsť niekde takú pôsobivú stavbu hlavnej pošty. Hneď oproti pošty sa nachádza katolícka katedrála Notre Dame, ktorú postavili Francúzi. Neďaleko je radnica, takisto poznačená francúzskym vplyvom, platí tam zákaz vstupu, ale socha revolucionára Ho Chi Minha v prednej časti je veľmi obľúbeným miestom na fotenie. V čase našej návštevy vrcholili prípravy čínskeho nového roka, roka hada (2013). Na tzv. námestí pred radnicou a v okolitých uličkách bola nádherná kvetinová výzdoba a všade prítomné symboly hada. 

Pre mňa snáď najväčší dojem prehliadky mesta zanechalo Múzeum vojnových pozostatkov. Toto múzeum bolo vraj otvorené menej ako päť mesiacov po páde režimu Južného Vietnamu. Na fotografiách zobrazená ľudská krutosť počas vietnamskej vojny mi miestami pripomínala návštevu Oswiečimu.

Večer sme sa vybrali do centra k rieke Saigon. Neďaleko hotela Majestic sa nachádza Bitexco Financial Tower, mrakodrap, ktorý ponúka návštevníkom jedinečný výhľad na mesto zo svojho Sky Decku. My sme ale na Sky Deck nešli, namiesto toho sme si v reštaurácii na prízemí vychutnali pravú vietnamskú kávu a európsku pizzu z mrazničky.

Keďže Saigon leží v okolí delty rieky Mekong, určite sa oplatí nájsť si čas navštíviť i túto oblasť. Mekong delta je oblasť v juhozápadnom Vietname, kde sa rieka Mekong vylieva do mora cez svoje ramená. Oblasť je najväčším výrobcom ryže, zeleniny a ovocia. Pre tento región je typická vietnamská ľudová hudba, plávajúce trhy, pravé vietnamské dedinky a banánové či kokosové plantáže. Preto sme sa nasledujúci deň v skorých ranných hodinách rozhodli pre celodenný výlet asi 150 - 200 km južne od Saigonu - pre plavbu po delte Mekongu. Asi po hodine cesty autom, podotýkam, že na moje prekvapenie po celkom dobrých cestách (čakal som rozbité cesty ako po zime na Slovensku) sme sa zastavili na vietnamskú kávu v reštaurácii, samozrejme s typickým názvom "Mekong Restaurant". Vietnamská káva Arabica od Trung Nguyen je jednou z najkvalitnejších arabík na svete. Najlepšie sa pripravuje pomocou vietnamského filtru na prípravu kávy. Vietnamci pijú kávu ľadovú, veľmi silnú a sladkú. 

Po ďalšej hodine cesty sme dorazili na miesto, do malej dedinky, ktorej názov som si nedokázal zapamätať. Iste mi to odpustíte. Bol to tradičný chudobný vidiek s malými, polorozpadnutými domčekmi. Pomaly spoza týchto domčekov sa pred nami otvárala širokázna špinavá, hnedá rieka, na ktorej plávali staré drevené člnky, od tej najmenšej až po tie najväčšie. 

Pri vstupe do „prístavu“ nám náš vietnamský priateľ Son zakúpil lístky (nás by iste s cenou oklamali) na celodenný trip - plavbu loďou po ostrovčekoch na ramenách Mekongu. Cena jedného lístka bola v prepočte asi 20 eur. Dostali sme starý drevený čln so strechou, "kapitána lode" a osobnú sprievodkyňu, mladú vietnamskú študentku vysokej školy, Hoa, ktorá si počas voľna privyrábala ako sprievodkyňa. Hoa mala výbornú angličtinu. Našou prvou zastávkou bol neďaleký ostrovček, kde sme pri malom prístrešku mali možnosť ochutnať rôzne druhy ovocia od výmyslu sveta, aj také, ktoré som ešte nikdy v živote ani nevidel. Tri mladé, krásne Vietnamky, v národných krojoch nám za symbolický poplatok zaspievali niekoľko vietnamských ľudových pesničiek. Trošku mi to pripomínalo repeťácke vokálne zoskupenie "Trend", ale bolo to veľmi milé. 

Ďalej sme sa peši presunuli popri polorozpadnutých chatrčiach, okolo ktorých behali bosé a špinavé deti, ktorým sme rozdávali slovenské cukríky Bonpari, k malému vodnému kanálu, kde sa to hemžilo loďkami. Na týchto loďkách miestni obyvatelia vo vietnamských klobúkoch a rúškach na ústach húfne prevážali turistov za ďalšou zastávkou na výlete. 

Tou zastávkou bola osada domácich, v ktorej ponúkali typické dedinské výrobky, ako bol med, hadie víno, alebo kokosové cukríky, ktorých tradičnú manufaktúrnu výrobu sme si mohli pozrieť na vlastné oči. Priamo na mieste sme si zakúpili tieto cukríky, hadie pálenky, či kobrie mastičky. Na ďalšom ostrovčeku sme mali možnosť nachovať mäsom na špagátiku v umelej nádrži krokodíly, pofotiť sa s hadmi, pozrieť si predajne s typickým vietnamským ošatením, krojmi, či inými remeselnými výrobkami alebo sa previesť malebnou dedinkou na vlečke, ktorú ťahal osol.

Po únavnom putovaní sme sa v jednej z týchto ostrovných dediniek zastavili na neskorý obed. Nebolo by na ňom nič zvláštne, však objednať si ryžu s kuraťom je úplne normálne. Ale asi keď v typickej dedinskej vietnamskej domácnosti poviete, že chcete kura, tak vám donesú doslova celé kura. To znamená, že na pekáči nájdete pečené kuracie nohy, stehná, krídla, a dokonca aj hlavu. Ešteže tú ryžu majú Vietnamci výbornú. Po návrate na hotel nás našťastie čakalo večer malé prekvapenie od nášho priateľa Sona. Spolu s partiou kamarátov a majiteľom hotelíka, v ktorom sme bývali nám pripravil príjemné posedenie s typickými vietnamskými špecialitami. 

V posledné ráno nášho pobytu sme sa vybrali na obrovské trhovisko Ben-Thanh, kde kúpite asi všetko. Tri tisíc stánkov sa nedá obísť ani za celý deň, no my sme to zvládli za pol dňa. Upozorňujem však, že treba hlavne zjednávať ceny na polovicu a pozorne zvažovať výber darčekov pre svojich priateľov domov, pretože z Vietnamu je zakázaný vývoz starožitností, vietnamskej meny, chránených živočíchov, plazov a vtákov. A od leta 2013 si treba osobitne dať pozor na zákaz vývozu tzv. hadej pálenky - hadieho vína. Hrozia na letisku pokuty, prípadne aj vyššie tresty.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?